Ružín, Klenov a Sopotnica (12.4.2014)

V sobotu 12.4.2014 sme spolu absolvovali veľmi atraktívnu trasu v nie príliš peknom počasí. Spolu s Marekom a Martinom sme vyrazili o 10tej hodine v neskutočnom vetre v smere z Kysaku na Ružín. Našťastie cesta po niekoľkých minútach zmenila smerovanie na západ, takže sme boli krytí pred severným vetrom mohutným pohorím. Situácia sa ešte zlepšila, keď sme vošli do lesov nad hornou priehradou.

[koľko bicyklov vidíte na obrázku?]

V nepríjemnom počasí sme sa spoliehali, že si dáme niečo teplé "u Bradana", no po zmene majiteľa ešte nemali otvorené. Pokračovali sme teda po hlavnej ceste cez kopček k Veľkému Folkmáru a po zjazde do Jakloviec, sme si dali zaslúžený teplý obed v reštaurácii pri benzínke. Tu na nás už číhala až prehnane úctivá obsluha a nepohodlné plastové stoličky :D

Po obede sme sa v Margecanoch rozlúčili s Martinom, ktorý šiel vlakom do KE, keďže v nohách viac kilometrov (20km proti vetru Hornádskou dolinou do Kysaku). S Marekom sme pokračovali hore parádnym kopcom Prešovským smerom okolo potoka Bystrá. Tu sme sa ešte previezli k prameňu Sopotnice, no nenašli sme žiadnu tečúcu vodu, jedine kaluž v poli za prameňom. O kúsok ďalej sme odbočili na poľnú cestu pozdĺž hrebeňa k Zajačej hore. Celou cestou sme mali výhľad na Šarišskú vrchovinu aj Slanské vrchy lemujúce Košickú kotlinu.

Pokračovali sme zjazdom do Miklušoviec a následne pozdĺž Sopotnice až do Hornádskej doliny. Pre spestrenie sme si ešte vybehli vŕšok k táboru Kysak-Brezie a po červenej značke sme sa vrátili do Kysaku. Celkovo tento výletík meral len 68 km, no ako vždy hovorím: "Nie je kilometer, ako kilometer" a na výšku to vychádza takmer 1200 metrov (+- odchýlky > http://www.bikemap.net/en/route/2552708-kysak-margecany-as5).

Ďalšie fotografie:

Na spodnej Ružínskej priehrade

Skaly pod hornou priehradou Ružína

Martin, Bjornson a ja

Pohoria chrániace Ružín z každej strany

Moderné mapky pri prameni Sopotnice

Nevýrazne vyznačený a suchý prameň Sopotnice

Už na tejto tabuľke je naznačené, že okolo Sopotnice prebieha výrub stromov (aj keď nie ihličnatých)

Marek a výhľad, kde konečne neodfotíte elektrické vedenia :)

Dedinky Kvačany a Bajerov

Mraky nám stále nedoprajú teplé lúče slnka

Cestou necestou .... 

... polem, nepolem ... 

.. jedu za tebou.

Východnú stranu údolia Sopotnice vyhrieva slnko

Sedlice zo Zajačej hory

Ťažba dreva ničí peknú cestu v údolí

Rozkvitnutý močiar pri Sopotnici ...

... z blízka ...

... a ešte bližšia 

Sútok Svinky a Hornádu - som doma :)

Impulse 26" > Hard Rock 29" (17.4.2014)

Dátum 15.4.2013 - deň, od kedy sa Authorík môže tešiť, že sa naše cesty spojili. Deň, kedy sa začal môj cestovateľský a dobrodružný život uberať opäť iným, ešte zaujímavým smerom. Od tohto dátumu sme spolu najazdili vyše 6800 km a prekonali množstvo prekážok a útrap.

Dnes (17.4.2014) však nastal deň, kedy sa do mojej stajne pridal ďalší dvojkolesový tátoš. Je to Specialized HardRock. Konštrukčne je to opäť hardtail, no tentokrát ide o 29" model s hydro-kotúčovými brzdami. Prvú jazdu na ňom som absolvoval priamo z obchodu (TAKTO sa kupujú bicykle, Marek ! :D ).

Rozdiel oproti 26" bicyklu je značne cítiť od prvého momentu. Pocit vratkosti však rýchlo vystriedal pocit spokojnosti zo skrotenia väčšieho stroja.

Ďalším príjemným pozitívom bol rozsah výkonu. Prechod z 21 na 27 prevodov by nebol taký výrazný, ak by sa rozsah tejto novinky nešplhal do značných čísel. Od prevodu 22:34 až po 44:11 je to neočakávaná paleta nastavení. Pri najrýchlejšom prevode som sa pri takto veľkých kolesách nedostal pedálovaním do výraznejších otáčok ani pri jazde dole kopcom.

Už po prvej jazde musím uznať, že tento bicykel spĺňa všetky moje požiadavky - od spodného vedenia laniek, cez prirodzenú geometriu až po veľmi pohodlné gripy. Verím, že spolu zažijeme aspoň toľko zážitkov, čo s Impulsom.

Martinské hole (12.1.2014)

Nedeľa,  12. január 2014.  Nie príliš prívetivé počasie, no pevné odhodlanie zdolať Martinské hole.

Po desiatej vyrážam zo Sučian oproti silnému vetru so snehom. Skúsenosti hovoria, že medzi stromami bude fúkať menej a tak pokračujem. V Martine prechádzam cez Podháj až na zastávku Stráne (500mnm), kde asfaltka poriadne mení sklon. Po namáhavom začiatku, no s kvalitným povrchom vozovky, prichádzam k už nefungujúcej lanovke a tu sa začína ten pravý boj.

Blatná cesta

Začiatok cesty po žltej turistickej značke je blatný a náročný, no ďalší je ešte náročnejší, kvôli množstvu kameňov na lesnej ceste. Napriek nepriazni počasia stretávam množstvo turistov, ktorí si cestu skracujú priamejšími cestičkami, no mne úplne postačuje stúpanie tej hlavnej serpentínovej.  Približne o pol dvanástej stretávam cyklistu, ktorý to už má za sebou a smeruje nadol – vraj je cesta zjazdná až na Hole. No keď to zvládol on na cesťáku tak ja to musím zdolať tiež !

Snežná cesta

Úseky cesty sa stále menia – kamenisté, blatné, zasnežené, ihličnaté, preľudnené a ich rôzne kombinácie. Po neuveriteľnom sebaprekonávaní som sa konečne dostal k záchytnému bodu – partizánskemu kanónu (855mnm). Výškový ukazovateľ ma značne prekvapil, ale bojujem ďalej. Povzbudzovanie okoloidúcich mi značne dodáva sily. Konečne som dorazil k asfaltovej ceste. Nestretávam autá, takže ich ešte nepustili z lyžiarskeho strediska. Využívam túto možnosť bezpečnej a prázdnej cesty a idem čo najstabilnejším výkonom. Tesne pred vrcholom mojej cesty otvorili závoru a už sa púšťa kolóna áut oproti. Zastavujem na bezpečnom kraji cesty a vychutnávam si pohľady výletníkov – zdesenie, rozhorčenie, úsmevy a prikývnutia spolupatričnosti, uznania. Pod svahom sa stretávam s rovnakými prejavmi, dokonca ma pristavujú aj lyžiari „a to si to vyšiel aj bez reťazí ?“ (s jednou určite J )

Ihličnatá cesta

Až k vysielaču som sa síce nedostal, ale aj 1250 metrov nad morom je na hranici mojich síl v týchto podmienkach. Čaj na chate, druhé tričko a ide sa do Vrútok po asfaltovej ceste lesom. Plán bol vylepšiť si priemernú rýchlosť, no po sto metroch prišiel prvý pád a je mi jasné, že nad 20km/h to nepôjde a obe ruky musia byť pevne na riaditkách. Autá už prechádzajú len zriedka a pred každým sa sťahujem do bezpečia. Dva kilometre za mnou a necítim si prsty. Vôbec! Zastavujem a ohrievam ich pod bundou. Ďalší kilometer, avšak nezlepšuje sa to. Našťastie som si na chate nemusel meniť ponožky, a tak ich môžem použiť ako druhú vrstvu ochrany prstov na rukách. Na konkávnom priereze cesty nasleduje šmyk, pri ktorom už definitívne končí sranda a niektoré prvky na bicykli. Škrabancov je požehnane, no takmer výhradne len na vozidle.

Lano(vko)vá cesta

Pre zvýšenie bezpečnosti rapídne sfukujem pneumatiky a rútim sa ďalej závratnou rýchlosťou do 15km/h (pre porovnanie - priemerná rýchlosť opačným smerom bola 10 km/h). Toto opatrenie sa po chvíli stáva bezvýznamné, lebo prechádzam snežnou čiarou. DOSLOVA – asi 20 metrový úsek, za ktorým je len sneh, ktorý dopadá na zem a ihneď sa topí a už NIČ. Aj ja zaznamenávam zvýšenie teploty, možno len zdanlivé, ale pomáha to.  Dvanásť kilometrový zjazd je konečne za mnou a po ďalších desiatich kilometroch sa už ocitám v zaslúženej teplej sprche.

Zhodnotenie: Prežil som a ani mi nič neodmrzlo!

Svah na Martinských holiach

SVETLÁ VOZIDIEL

Budem stručný:

Vodiči !!! Ak vidíte cyklistu, nemusíte mu na cestu svietiť ďiaľkovými svetlami. On vidí aj bez toho, ba dokonca lepšie, než keď je oslepený !!! Či už z predu, alebo zo zadu cez späťák.

!!! OHROZUJETE CYKLISTU AJ SEBA !!!

Preto prosím používajte tlmené stretávačky.

Toto bolo posledné varovanie, od nového roka požívam na nevychovaných šoférov diaľkové svetlá JA ;)

z NULY na 5000 za 6 mesiacov (2013)

15. apríla 2013 som sa prvý krát po mnohých rokoch doviezol domov z Košíc na bicykli. Ešte teraz cítim tú bolesť. Myslel som si, že je koniec. Mal som však veľké ciele. Nevzdal som sa a po 6 mesiacoch som útočil na vysnívanú hranicu 5000 km. Presne som ju dosiahol až o niečo neskôr, ale to súviselo s odkladom športu pred povinnosťami a tak po 86 dňoch na bicykli, 244 prejdených obciach na Slovensku a asi desiatke v Maďarsku, si môžem povedať, že som to dokázal. Okrem Maďarska som navštívil aj Poľsko a Česko jedným výletom na trojmedzie pri Čiernom.

Celkovo však najväčším zážitkom boli dve týždňové cyklotúry po Slovensku s Peťom Berešom, čo predstavuje spolu takmer 1000 km, preto môžem povedať, že je to môj najväčší cykloparťák. Ďakujem mu a teším sa na ďalšiu spoluprácu.

Z mestskej cyklistiky som sa naučil, že mimo cyklochodníkov je bezpečnejšie a často je lepšie nezvoniť lebo keď chodec vidí cyklistu, skočí mu rovno pod kolesá :D. Podobné je to aj s Mestskáčmi. Cyklopolícia sedáva na kávičke na Jesenského, a pochôdzkári sa promenádujú po cyklocestičke na Hlavnej ulici. Očividne idú príkladom ;-).

Veľmi prínosnou skúsenosťou bolo aj absolvovanie päťetapovej Tour de Košice, v ktorom som sa umiestnil v prvej polovici a silno dúfam, že v ďalšom roku sa podarí zorganizovať túto súťaž v ešte väčšom počte súťažiacich.

Som veľmi vďačný, že som mohol spoznať krásy Slovenska z dvoch kolies a určite s tým neprestanem ani tomto roku (2014). Naopak, pridávam nové ciele:

> 7000km 9000 km

> 100 dní  150 dní na bicykli

> zúčastniť sa pretekov 333 Extreme Spiš, Kráľovského maratónu a Tour de Košice (nevhodný dátum)

> navštíviť všetkých 5 Slovenských trojhraničí

> navštíviť s bicyklom 10 štátov

(Pozn.: upravené 28.1. po dôkladnom premyslení)

Štrbské pleso, Vysoké Tatry

Oravský hrad

V cieli poslednej etapy Tour de Košice

Prvá návšteva Českej republiky

Usmievavý hrad pri Martine ... 

... okolo ktorého sa pasú ovečky :)