Nedeľa, 12. január 2014. Nie príliš prívetivé počasie, no pevné odhodlanie
zdolať Martinské hole.
Po desiatej vyrážam zo Sučian oproti silnému vetru so
snehom. Skúsenosti hovoria, že medzi stromami bude fúkať menej a tak pokračujem.
V Martine prechádzam cez Podháj až na zastávku Stráne (500mnm), kde
asfaltka poriadne mení sklon. Po namáhavom začiatku, no s kvalitným povrchom vozovky, prichádzam k už nefungujúcej lanovke a tu sa začína ten pravý boj.
Blatná cesta
Začiatok cesty po žltej turistickej značke je blatný a náročný, no ďalší
je ešte náročnejší, kvôli množstvu kameňov na lesnej ceste. Napriek nepriazni
počasia stretávam množstvo turistov, ktorí si cestu skracujú priamejšími
cestičkami, no mne úplne postačuje stúpanie tej hlavnej serpentínovej. Približne o pol dvanástej stretávam cyklistu,
ktorý to už má za sebou a smeruje nadol – vraj je cesta zjazdná až na
Hole. No keď to zvládol on na cesťáku tak ja to musím zdolať tiež !
Snežná cesta
Úseky cesty sa stále menia – kamenisté, blatné, zasnežené, ihličnaté,
preľudnené a ich rôzne kombinácie. Po neuveriteľnom sebaprekonávaní som sa
konečne dostal k záchytnému bodu – partizánskemu kanónu (855mnm). Výškový
ukazovateľ ma značne prekvapil, ale bojujem ďalej. Povzbudzovanie okoloidúcich
mi značne dodáva sily. Konečne som dorazil k asfaltovej ceste. Nestretávam
autá, takže ich ešte nepustili z lyžiarskeho strediska. Využívam túto možnosť
bezpečnej a prázdnej cesty a idem čo najstabilnejším výkonom. Tesne
pred vrcholom mojej cesty otvorili závoru a už sa púšťa kolóna áut oproti.
Zastavujem na bezpečnom kraji cesty a vychutnávam si pohľady výletníkov – zdesenie, rozhorčenie, úsmevy a prikývnutia spolupatričnosti, uznania.
Pod svahom sa stretávam s rovnakými prejavmi, dokonca ma pristavujú aj
lyžiari „a to si to vyšiel aj bez reťazí ?“ (s jednou určite J )
Ihličnatá cesta
Až k vysielaču som sa síce nedostal, ale aj 1250 metrov nad
morom je na hranici mojich síl v týchto podmienkach. Čaj na chate, druhé
tričko a ide sa do Vrútok po asfaltovej ceste lesom. Plán bol vylepšiť si
priemernú rýchlosť, no po sto metroch prišiel prvý pád a je mi jasné, že
nad 20km/h to nepôjde a obe ruky musia byť pevne na riaditkách. Autá už prechádzajú len zriedka a pred každým sa sťahujem do bezpečia.
Dva kilometre za mnou a necítim si prsty. Vôbec! Zastavujem a ohrievam ich pod bundou. Ďalší kilometer, avšak nezlepšuje sa to. Našťastie som si na chate
nemusel meniť ponožky, a tak ich môžem použiť ako druhú vrstvu ochrany
prstov na rukách. Na konkávnom priereze cesty nasleduje šmyk, pri ktorom už
definitívne končí sranda a niektoré prvky na bicykli. Škrabancov je
požehnane, no takmer výhradne len na vozidle.
Lano(vko)vá cesta
Pre zvýšenie bezpečnosti rapídne sfukujem pneumatiky a rútim sa ďalej
závratnou rýchlosťou do 15km/h (pre porovnanie - priemerná rýchlosť opačným
smerom bola 10 km/h). Toto opatrenie sa po chvíli stáva bezvýznamné, lebo
prechádzam snežnou čiarou. DOSLOVA – asi 20 metrový úsek, za ktorým je len
sneh, ktorý dopadá na zem a ihneď sa topí a už NIČ. Aj ja zaznamenávam zvýšenie
teploty, možno len zdanlivé, ale pomáha to. Dvanásť kilometrový zjazd je konečne za mnou a po
ďalších desiatich kilometroch sa už ocitám v zaslúženej teplej sprche.
Zhodnotenie: Prežil som a ani mi nič neodmrzlo!
Svah na Martinských holiach
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára