Cyklozážitky: decembra 2013

Tento cyklovýjazd bol pre mňa jeden z najnáročnejších kvôli súhre psychickej a fyzickej náročnosti. Nepriazeň počasia, času a prípravy sa podpísala na neskutočnom vypätí počas výstupu na túto časť Malej Fatry.

Už skoro ráno, cestou do práce som obdivoval okolie, ktoré ozdobil prvý sneh tejto "zimy" (18. septembra!). Po pracovnom dni som sa pokojne naobedoval a šiel na ľahký výjazd po slnečnom okolí (obr. hore). Preto som nemal vážnejšiu prípravu a minimum výbavy. V obci Lipovec som narazil na žltú turistickú značku, ktorá ma nasmerovala na vstup do N.P. Malá Fatra. Chodník stúpal pozdĺž obrovských hôr a po niekoľkých desiatkach metrov som musel zosadnúť a začať tlačiť po jednostopovom chodníku na prudkom svahu, čo bolo takmer nemožné a tak som si vymyslel "zlepšovák", ktorý každý pochopí z obrázka nižšie.

V ďalších fázach výstupu sa menilo prostredie. Prudšie. Miernejšie. Kamenisté. Skalnaté. Lesná pôda. Na mnohých miestach sa dalo aj nasadnúť na bicykel a ťahať, čo to dalo. Avšak na iných boli obrovské skaliská, cez ktoré bolo potrebné bicykel prenášať. Čo sa ale nemenilo, bola svahovitosť terénu a tak sa bicykel vôbec nedalo tlačiť popri ňom, čo pri úsekoch s výraznejším stúpaním veľmi vyčerpávalo.

Po viac než dvoch hodinách som sa dostal k žltej šípke, smerujúcej priamo do prudkého svahu, ktorý som prekonával pomalinky so zaťahovaním oboch bŕzd po každom kroku. Keďže ešte ráno tu bol sneh, povrch bol blatistý a v tejto výške fúkal značný vietor. Konečne som dorazil na začiatok hrebeňa k pomníku neznámym vojakom a už som si myslel, že si môžem vydýchnuť. Najhoršie stúpanie bolo za mnou, no aj tak som nevedel, čo môžem čakať ďalej.

Pri krátkom úseku na vrch Panošiná (1022) som sa mohol konečne viesť na mojom oceľovom tátošovi a počas toho si fotiť výhľad na severnú stranu hôr. Dokonca bolo možné vidieť aj Žilinu. Po celom hrebeni bolo jasné, že sa táto cestička značne prerába - stopy mechanizmov, vyrezané stromy (so značením), veľké priestranstvo, pre budúcu turistiku. Avšak niektoré úseky boli zarastené a slabo značené a tak až po križovatkou pred "Nad Kýčerou" (1121) bola cesta jedným slovom BOJ. Odtiaľ to už bolo jednoduché po krásnej lesnej ceste až na chatu pod Magurou (1115).

Začalo sa stmievať a tak som počkal pri nealku v chate na výhľad na vysvietené mesto Martin. Počasie mi zasa neprialo a pred chatou ma už čakala hmla, dážď so snehom, tma a zvuky nebezpečných zvierat. Z chaty som sa pustil po ceste na rázcestie Príslop a pokračoval nadol do Turčianskych Kľačian. Aj napriek klesaniu to bola nekonečná cesta tmou a hmlou. Mnohé kríženia ciest mi komplikovali rozhodovanie pri zjazde, no nakoniec sa mi podarilo doraziť do Kľačian a odtiaľ to bol len kúsok do suchej teplej postele :)

Viac fotiek:

Hmla v Malofatranských lesoch

Po poludní sa ukázalo aj slnko

Vstup do Národného Parku

Smer Panošina

Vylepšené riadenie pre tlačenie bicykla za nosič

Krpeliansky kanál

Strmé lesy všade navôkol

Úzka jednostopovka

Každým vystúpaným metrom sa výhľad zlepšuje

Kamenisté krásy

Slnko nad Martinkami

Aspoň povrch je už vhodný na jazdu

Jedna z mnohých dolín (Polčenská dolina)

... v lese majú výpredajové zľavy :D

Smrtonostná pasca

Posledné lúče slnka pred temným lesom

od 25 do 35%

Konečne na hrebeni

Pohľad na sever (Hrádok, Plešel)

Žilina v pozadí vľavo

Pred Kľačianskou Magurou

Výhľad z vleku pri chate

5° C

Rovnako tak ako nikdy nie je neskoro začať s bicyklovaním, nikdy nie je neskoro prestať. Tento rok som si už niekoľko krát povedal, že končím, no ešte 3 dni pred Vianocami som sa rozhodol spraviť si menší výlet.

Sobota 21.12. 13:30
Počasie zimné, avšak príjemné vďaka bezvetriu. Vrstva snehu nepresahuje 10cm a tým je zjazdnosť na dobrej úrovni. Keďže som už plánoval zimnú údržbu, bicykel je bez akejkoľvek doplnkovej výbavy a preto je o dosť ľahší a tým lepšie ovládateľný. To však nevie väčšina z ľudí na železničnej stanici, ktorí zpočiatku pozerajú nechápavo, a po nasadnutí na môjho tátoša zdesene. Po nasadnutí som získal určitý rešpekt, aj keď podmienený strachom, no už sa cestujúci uhýbajú podstatne dynamickejšie :D

Po prekonaní časovej brzdy na stanici som sa dostal na mne známu cestu okolo chatiek smerom k Trebejovskému mostu. Panelová cesta zvykne nadhadzovať, no vďaka utačenému snehu je to podstatne lepšie. Vychutnávam si každé šliapnutie. Každý úmyselný šmyk.

Približne 15 minút jazdy od domova vchádzam do lesa nad Trebejovom. Do lesa, v ktorom som NIKDY nebol. Asi dozrel čas spoznať aj túto časť okolia. Opúšťam chatovú osadu a stúpanie sa stále zväčšuje. NIE? .. Nie, to len mňa opúšťa dych. Nevzal som do úvahy náročnosť lesného, lístim a snehom pokrytého terénu. Aj keď vôľa by bola, dych nestíha. Zastavujem. S prekvapením zisťujem, že môj dych vytvára neskutočný hluk. Tento pocit je spôsobený neuveriteľným tichom rozliehajúcim sa celou touto panenskou úžinou. Zatajujem dych. Teraz je najhlučnejšie v celej hore moje srdce! Jeho búchanie cítim v každom kúsku tela.

Po chvíli sa situácia mení. Ďateľ na neďalekom strome moje dýchanie s prehľadom prehlučuje. Pokračujem pomaly ďalej. Aj napriek najľahšiemu prevodu je postup pomerne obtiažny ale stabilný. Ocitám sa na okraji lesa, prichádzam na lúku, ktorá by sa mala rozprestierať po celom vrchu tejto hory. Všade navôkol hmla. Objavujú sa ďalšie výrazné zvuky. Ozvena skresľuje identitu pôvodcu, ale ja spoznávam, že je to neškodný operenec. Vydávam sa do hmly. Stúpam aj naďalej. Stúpanie prestalo. Zvyšujem prevody.

Zrazu si uvedomím, že stopa končí. Obzriem sa - hmla, hmla, hmla, hmla. Z tejtro pestrej škály si vyberám HMLU. Po chvíľke sa napájam na inú cestičku, ktorou sa púšťam vyššou rýchlosťou. Tá sa zrazu rozdeľuje na 3 smery. Opäť volím hmlu. Tentokrát zlatú strednú cestu. Dobrý výber - asi po 50 metroch mizne.

Pokračujem ďalej po vrstevnici. Dorazil som do lesa, v ktorom je pohyb nemožný, a tak sa púšťam po lemujúcej cestičke okolo neho na západnú stranu. Samozrejme je to len odhad, keďže v zamračenom počasí s hmlou sa nedá identifikovať zdroj svetla.

14:43
Prichádzam na otvorenú lúku, uprostred ktorej sa nachádza posed. Nič povedomé. Tu som taktiež ešte nebol. Pokračujem severným smerom nadol. Cesta do lesa - stúpa. Nezáujem. Klesám ďalej. Počujem štekot - dobré znamenie. Konečne civilizácia. Prechádzam družstvom Obišovce a už sa orientujem s istotou. Cesta domov po asfaltke pôsobí bleskovo po hodinovom túlaní sa lesom a lúkami minimálnou rýchlosťou.
Po ďalších desiatkach nechápavých pohľadoch sa dostávam domov. Obed bol objednaný na 15:00. Pozerám na hodinky - Stihol som to!!! :)