Rovnako tak ako nikdy nie je neskoro začať s bicyklovaním, nikdy nie je neskoro prestať. Tento rok som si už niekoľko krát povedal, že končím, no ešte 3 dni pred Vianocami som sa rozhodol spraviť si menší výlet.
Sobota 21.12. 13:30
Počasie zimné, avšak príjemné vďaka bezvetriu. Vrstva snehu nepresahuje 10cm a tým je zjazdnosť na dobrej úrovni. Keďže som už plánoval zimnú údržbu, bicykel je bez akejkoľvek doplnkovej výbavy a preto je o dosť ľahší a tým lepšie ovládateľný. To však nevie väčšina z ľudí na železničnej stanici, ktorí zpočiatku pozerajú nechápavo, a po nasadnutí na môjho tátoša zdesene. Po nasadnutí som získal určitý rešpekt, aj keď podmienený strachom, no už sa cestujúci uhýbajú podstatne dynamickejšie :D
Po prekonaní časovej brzdy na stanici som sa dostal na mne známu cestu okolo chatiek smerom k Trebejovskému mostu. Panelová cesta zvykne nadhadzovať, no vďaka utačenému snehu je to podstatne lepšie. Vychutnávam si každé šliapnutie. Každý úmyselný šmyk.
Približne 15 minút jazdy od domova vchádzam do lesa nad Trebejovom. Do lesa, v ktorom som NIKDY nebol. Asi dozrel čas spoznať aj túto časť okolia. Opúšťam chatovú osadu a stúpanie sa stále zväčšuje. NIE? .. Nie, to len mňa opúšťa dych. Nevzal som do úvahy náročnosť lesného, lístim a snehom pokrytého terénu. Aj keď vôľa by bola, dych nestíha. Zastavujem. S prekvapením zisťujem, že môj dych vytvára neskutočný hluk. Tento pocit je spôsobený neuveriteľným tichom rozliehajúcim sa celou touto panenskou úžinou. Zatajujem dych. Teraz je najhlučnejšie v celej hore moje srdce! Jeho búchanie cítim v každom kúsku tela.
Po chvíli sa situácia mení. Ďateľ na neďalekom strome moje dýchanie s prehľadom prehlučuje. Pokračujem pomaly ďalej. Aj napriek najľahšiemu prevodu je postup pomerne obtiažny ale stabilný. Ocitám sa na okraji lesa, prichádzam na lúku, ktorá by sa mala rozprestierať po celom vrchu tejto hory. Všade navôkol hmla. Objavujú sa ďalšie výrazné zvuky. Ozvena skresľuje identitu pôvodcu, ale ja spoznávam, že je to neškodný operenec. Vydávam sa do hmly. Stúpam aj naďalej. Stúpanie prestalo. Zvyšujem prevody.
Zrazu si uvedomím, že stopa končí. Obzriem sa - hmla, hmla, hmla, hmla. Z tejtro pestrej škály si vyberám HMLU. Po chvíľke sa napájam na inú cestičku, ktorou sa púšťam vyššou rýchlosťou. Tá sa zrazu rozdeľuje na 3 smery. Opäť volím hmlu. Tentokrát zlatú strednú cestu. Dobrý výber - asi po 50 metroch mizne.
Pokračujem ďalej po vrstevnici. Dorazil som do lesa, v ktorom je pohyb nemožný, a tak sa púšťam po lemujúcej cestičke okolo neho na západnú stranu. Samozrejme je to len odhad, keďže v zamračenom počasí s hmlou sa nedá identifikovať zdroj svetla.
14:43
Prichádzam na otvorenú lúku, uprostred ktorej sa nachádza posed. Nič povedomé. Tu som taktiež ešte nebol. Pokračujem severným smerom nadol. Cesta do lesa - stúpa. Nezáujem. Klesám ďalej. Počujem štekot - dobré znamenie. Konečne civilizácia. Prechádzam družstvom Obišovce a už sa orientujem s istotou. Cesta domov po asfaltke pôsobí bleskovo po hodinovom túlaní sa lesom a lúkami minimálnou rýchlosťou.
Po ďalších desiatkach nechápavých pohľadoch sa dostávam domov. Obed bol objednaný na 15:00. Pozerám na hodinky - Stihol som to!!! :)
Viac fotiek:
Obzretie sa na Trebejovský les
Zamrznutá príroda
Vchod do lesa - neprejazdný
Žiadne nebo nado mnou
Niekedy si to prejdem bez hmly. Snáď to tu spoznám :)
Stopy. Moja vs. zvieracia :)
Pohľad z posedu
... hmla, hmla a ešte raz hmla :D
Príjazd k Obišovciam
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára