BBT 2014 - Dni 1-3 (25.5.2014)

Prvé tri dni sú úspešne za nami. Popoludňajší štvrtkový štart nás prinútil pedálovať až do tmy, aby sme ušli z nie príliš bezpečného územia. Bola to dostatočná výzva, hlavne pre celkovú prepravovanú hmotnosť 104 kg (z toho 62 mojich ). Premávka na cestách nás príliš nerušila, hlavne na úsekoch odbremenených diaľnicou. Levoču sme obišli cez Jamník a prespali sme za SNV.

Piatok sme začali náročným stúpaním do Popradu a za Lučivnou sme pokračovali v ďalších neľahkých prevýšeniach až po Hybe a keďže Slovensko je hornatá krajina, kopce nás neminuli ani na severnej trase okolo Liptovskej mary. Tu sme stretli dvojicu Nemeckých päťdesiatnikov na cyklotúre do Bosny, ktorí žiaľ nevedeli anglicky a na počudovanie ani Slovensky :D . V Ružomberku sme si dali ešte oddychových cez 400 metrov prevýšenia, aby sme si vyskúšali stanovanie čo najvyššie v horách.

Sobota sa niesla v pokojnejšom duchu. Premávka bola aj napriek víkendu slušná, no štedrá krajnica nás doviedla až do Sučian, kde sme sa naobedovali v mojom druhom domove za posledný rok :) . Pokračovali sme diaľnicou na Martin, kde sa konal bežecký pretek. Za mestom nás chytil prerušovaný lejak, ktorý sme museli prečkať v autobusových zastávkach. Spoločnosť nám však vždy robili príjemní kolegovia - cyklisti. Poslednou terénnou výzvou bolo vystúpanie cez Vrícke sedlo. Tu sme zasa stretli kolegov - cestovateľov, tento krát peších na ceste SNP. Po zjazde sa vyskytla ešte jedna vážna výzva - defekt, ktorý som bleskovo prehodil, aby sme ušli mrakom. V Bojniciach, teda skôr výrazne NAD Bojnicami sme sa zložili v ATC, ktorý nám ponúkol maximálny luxus po dvoch predchádzajúcich nociach v divočine.

Prejdená trasa :

1.deň > 106,5 km za 6h19

2.deň > 116,8 km za 7h09

3.deň > 120,3 km za 7h02

Prevýšenie na tejto trase je približne 2500 výškových metrov.

Na mape je vidieť pár vrcholov trasy - Branisko, Štrbu až Východnú, Malinô Brdo a Vrícke sedlo.

Fotky:

Spoločný oficiálny štart z Prešova

cestou nás vyhľadala polovica Slovenských vojenských vrtuľníkov v počte jeden :D

Prvý úspech - Branisko

výhľad na Spiš - ešte v rovnaký deň sme prekonali celú viditeľnú krajinu (fotené o 17:00)

Spišská Nová Ves

výhľad na pokorené územie

krásne ránko na konci Spiša - solárne elektrárne na úrodných ... bicykloch ...

... a skalách 

a už si to šliapeme popod Tatry

nekonečné Liptovské lúky

Kriváň od Východnej

Pacho, Hybský zbojník

Marekova výbava

námestíčko v Liptovskom Hrádku

Slnko svitá, žiaľ len na skaly, balíme mokré stany

Sučany - ideme voliť

Diaľnica Sučany - Vrútky, a prvý riadny protivietor

bežecké preteky v Martine

jeden z dvoch kostolov v Martine - dosť málo zbožné mesto

prvý úraz na mojom krásavcovi :(

dážď na dohľad

prvá budova slovenského katolíckeho gymnázia - Kláštor pod Znievom

požiarna zbrojnica

ovečky na južnej hranici Malej Fatry

hranice krajov - Trenčiansky kraj

Vrícke sedlo

putovníci po ceste SNP, ktorí

Lacko na vápennej skale

nekonečný zjazd

hlboká a prudká dolina potoka Tmavá

jedna akčná

celého tohto zloducha som vytiahol z kolesa

veľký vinník defektu ...

... nájdený

ambulantné ošetrenie

Bojnice

Bojnický zámok

cieľ tretieho dňa dovŕšený

Slovenský skvost

Prievidza

Martinské hole (12.1.2014)

Nedeľa,  12. január 2014.  Nie príliš prívetivé počasie, no pevné odhodlanie zdolať Martinské hole.

Po desiatej vyrážam zo Sučian oproti silnému vetru so snehom. Skúsenosti hovoria, že medzi stromami bude fúkať menej a tak pokračujem. V Martine prechádzam cez Podháj až na zastávku Stráne (500mnm), kde asfaltka poriadne mení sklon. Po namáhavom začiatku, no s kvalitným povrchom vozovky, prichádzam k už nefungujúcej lanovke a tu sa začína ten pravý boj.

Blatná cesta

Začiatok cesty po žltej turistickej značke je blatný a náročný, no ďalší je ešte náročnejší, kvôli množstvu kameňov na lesnej ceste. Napriek nepriazni počasia stretávam množstvo turistov, ktorí si cestu skracujú priamejšími cestičkami, no mne úplne postačuje stúpanie tej hlavnej serpentínovej.  Približne o pol dvanástej stretávam cyklistu, ktorý to už má za sebou a smeruje nadol – vraj je cesta zjazdná až na Hole. No keď to zvládol on na cesťáku tak ja to musím zdolať tiež !

Snežná cesta

Úseky cesty sa stále menia – kamenisté, blatné, zasnežené, ihličnaté, preľudnené a ich rôzne kombinácie. Po neuveriteľnom sebaprekonávaní som sa konečne dostal k záchytnému bodu – partizánskemu kanónu (855mnm). Výškový ukazovateľ ma značne prekvapil, ale bojujem ďalej. Povzbudzovanie okoloidúcich mi značne dodáva sily. Konečne som dorazil k asfaltovej ceste. Nestretávam autá, takže ich ešte nepustili z lyžiarskeho strediska. Využívam túto možnosť bezpečnej a prázdnej cesty a idem čo najstabilnejším výkonom. Tesne pred vrcholom mojej cesty otvorili závoru a už sa púšťa kolóna áut oproti. Zastavujem na bezpečnom kraji cesty a vychutnávam si pohľady výletníkov – zdesenie, rozhorčenie, úsmevy a prikývnutia spolupatričnosti, uznania. Pod svahom sa stretávam s rovnakými prejavmi, dokonca ma pristavujú aj lyžiari „a to si to vyšiel aj bez reťazí ?“ (s jednou určite J )

Ihličnatá cesta

Až k vysielaču som sa síce nedostal, ale aj 1250 metrov nad morom je na hranici mojich síl v týchto podmienkach. Čaj na chate, druhé tričko a ide sa do Vrútok po asfaltovej ceste lesom. Plán bol vylepšiť si priemernú rýchlosť, no po sto metroch prišiel prvý pád a je mi jasné, že nad 20km/h to nepôjde a obe ruky musia byť pevne na riaditkách. Autá už prechádzajú len zriedka a pred každým sa sťahujem do bezpečia. Dva kilometre za mnou a necítim si prsty. Vôbec! Zastavujem a ohrievam ich pod bundou. Ďalší kilometer, avšak nezlepšuje sa to. Našťastie som si na chate nemusel meniť ponožky, a tak ich môžem použiť ako druhú vrstvu ochrany prstov na rukách. Na konkávnom priereze cesty nasleduje šmyk, pri ktorom už definitívne končí sranda a niektoré prvky na bicykli. Škrabancov je požehnane, no takmer výhradne len na vozidle.

Lano(vko)vá cesta

Pre zvýšenie bezpečnosti rapídne sfukujem pneumatiky a rútim sa ďalej závratnou rýchlosťou do 15km/h (pre porovnanie - priemerná rýchlosť opačným smerom bola 10 km/h). Toto opatrenie sa po chvíli stáva bezvýznamné, lebo prechádzam snežnou čiarou. DOSLOVA – asi 20 metrový úsek, za ktorým je len sneh, ktorý dopadá na zem a ihneď sa topí a už NIČ. Aj ja zaznamenávam zvýšenie teploty, možno len zdanlivé, ale pomáha to.  Dvanásť kilometrový zjazd je konečne za mnou a po ďalších desiatich kilometroch sa už ocitám v zaslúženej teplej sprche.

Zhodnotenie: Prežil som a ani mi nič neodmrzlo!

Svah na Martinských holiach

Výstup na Kľačiansku Maguru (18.9.2013)

Tento cyklovýjazd bol pre mňa jeden z najnáročnejších kvôli súhre psychickej a fyzickej náročnosti. Nepriazeň počasia, času a prípravy sa podpísala na neskutočnom vypätí počas výstupu na túto časť Malej Fatry.

Už skoro ráno, cestou do práce som obdivoval okolie, ktoré ozdobil prvý sneh tejto "zimy" (18. septembra!). Po pracovnom dni som sa pokojne naobedoval a šiel na ľahký výjazd po slnečnom okolí (obr. hore). Preto som nemal vážnejšiu prípravu a minimum výbavy. V obci Lipovec som narazil na žltú turistickú značku, ktorá ma nasmerovala na vstup do N.P. Malá Fatra. Chodník stúpal pozdĺž obrovských hôr a po niekoľkých desiatkach metrov som musel zosadnúť a začať tlačiť po jednostopovom chodníku na prudkom svahu, čo bolo takmer nemožné a tak som si vymyslel "zlepšovák", ktorý každý pochopí z obrázka nižšie.

V ďalších fázach výstupu sa menilo prostredie. Prudšie. Miernejšie. Kamenisté. Skalnaté. Lesná pôda. Na mnohých miestach sa dalo aj nasadnúť na bicykel a ťahať, čo to dalo. Avšak na iných boli obrovské skaliská, cez ktoré bolo potrebné bicykel prenášať. Čo sa ale nemenilo, bola svahovitosť terénu a tak sa bicykel vôbec nedalo tlačiť popri ňom, čo pri úsekoch s výraznejším stúpaním veľmi vyčerpávalo.

Po viac než dvoch hodinách som sa dostal k žltej šípke, smerujúcej priamo do prudkého svahu, ktorý som prekonával pomalinky so zaťahovaním oboch bŕzd po každom kroku. Keďže ešte ráno tu bol sneh, povrch bol blatistý a v tejto výške fúkal značný vietor. Konečne som dorazil na začiatok hrebeňa k pomníku neznámym vojakom a už som si myslel, že si môžem vydýchnuť. Najhoršie stúpanie bolo za mnou, no aj tak som nevedel, čo môžem čakať ďalej. 

Pri krátkom úseku na vrch Panošiná (1022) som sa mohol konečne viesť na mojom oceľovom tátošovi a počas toho si fotiť výhľad na severnú stranu hôr. Dokonca bolo možné vidieť aj Žilinu. Po celom hrebeni bolo jasné, že sa táto cestička značne prerába - stopy mechanizmov, vyrezané stromy (so značením), veľké priestranstvo, pre budúcu turistiku. Avšak niektoré úseky boli zarastené a slabo značené a tak až po križovatkou pred "Nad Kýčerou" (1121) bola cesta jedným slovom BOJ. Odtiaľ to už bolo jednoduché po krásnej lesnej ceste až na chatu pod Magurou (1115). 

Začalo sa stmievať a tak som počkal pri nealku v chate na výhľad na vysvietené mesto Martin. Počasie mi zasa neprialo a pred chatou ma už čakala hmla, dážď so snehom, tma a zvuky nebezpečných zvierat. Z chaty som sa pustil po ceste na rázcestie Príslop a pokračoval nadol do Turčianskych Kľačian. Aj napriek klesaniu to bola nekonečná cesta tmou a hmlou. Mnohé kríženia ciest mi komplikovali rozhodovanie pri zjazde, no nakoniec sa mi podarilo doraziť do Kľačian a odtiaľ to bol len kúsok do suchej teplej postele :)

Viac fotiek:

Hmla v Malofatranských lesoch

Po poludní sa ukázalo aj slnko

Vstup do Národného Parku

Smer Panošina

Vylepšené riadenie pre tlačenie bicykla za nosič

Krpeliansky kanál

Strmé lesy všade navôkol

Úzka jednostopovka

Každým vystúpaným metrom sa výhľad zlepšuje

Kamenisté krásy

Slnko nad Martinkami

Aspoň povrch je už vhodný na jazdu

Jedna z mnohých dolín (Polčenská dolina)

... v lese majú výpredajové zľavy :D

Smrtonostná pasca

Posledné lúče slnka pred temným lesom

od 25 do 35%

Konečne na hrebeni

Pohľad na sever (Hrádok, Plešel)

Žilina v pozadí vľavo

Pred Kľačianskou Magurou

Výhľad z vleku pri chate

5° C