Cyklozážitky

V ranných hodinách 24.júla 2013 som vyrazil z domu s poriadne naloženým bicyklom, keďže ma čakala druhá spoločná Cyklotúra naprieč Slovenskom s Peťom Berešom. Stretli sme sa pred košickou železničnou stanicou, odkiaľ sme sa vydali menej frekventovanými uličkami južnou časťou mesta. V úseku OC Optima - Pereš sme sa nevyhli hlavnému ťahu E58. Na tejto ceste je však krajnica veľmi štedrá na priestor, takže bezpečnosť jazdy bola na dobrej úrovni. Za Perešom sme odbočili na obce Malá Ida, Šemša, Nováčany, Rudník, Jasov a Medzev. Táto trasa je veľmi málo frekventovaná, avšak neustále stúpania a klesania spojené s neprehľadnými úsekmi spotrebujú veľa fyzických síl na šliapanie a ostražitosť. Po krátkom obede v Medzeve sme sa vydali na najťažšiu etapu prvého dňa - stúpaniu na Štós. Po predchádzajúcich skúsenostiach s nepríjemnými stúpaniami nás tento kopec veľmi neprekvapil. Nasledoval zjazd do Smolníka a mierny briežok k priehrade Úhorná. Tu sme po krátkom ošplechnutí sa v ľadovej vode nádrže strávili noc.

Vzdialenosť: 87,7 km ; Čas jazdy: 5:44

Približná trasa 2CNS

Úhorná - krásny opar a hladina vody ako zrkadlo

Druhý deň (štvrtok 25.7.) nás čakalo obrovské stúpanie z doliny a preto sme vstali pred šiestou hodinou. Nad vodnou hladinou sa krásne vznášal opar, keďže teplota vzduchu bola približne 12-14°C. Po chvíľke stúpania malebnou obcou sa cesta začala prudko dvíhať a nasledovalo stúpanie, ktoré sme ešte v polospánku pomerne rýchlo prekonali. Zjazd z vrcholu (999 m.n.m) pri klesaní 18% by mohol byť podstatne príjemnejší, bezpečnejší a rýchlejší, keby povrch vozovky nevykazoval značnú absenciu akejkoľvek údržby a opotrebenie ťažkou technikou zvážajúcou drevo z priľahlých lesov. :P :(
Po rýchlom prejazde Krásnohorského Podhradia sme dorazili do Rožňavy, kde sme nakúpili zásoby a po raňajkách sme pokračovali do obce Betliar. V Betliari sme navštívili záhrady kaštieľa. Nasledovali obce Gemerská Poloma, Henckovce, Nižná Slaná, Gočovo, Vlachovo, až sme dorazili do Dobšinej. Dobšinský kopec nás zasa overil v našom odhodlaní dostať sa do cieľa. Stúpanie bolo o to zaujímavejšie, že vozovka bola zdobená množstvom šmykov po závodoch, ktoré sa konali pár dní pred našou cyklotúrou. Na vrchole sme si ešte vychutnali panoramatický výhľad a spustili sme sa k Palcmanskej maši, kde sme strávili noc v kempe pri hoteli Priehrada, ležiacom pri obci Dedinky. Rád by som vyzdvihol ústretovosť personálu a najmä úsmev slečny recepčnej - Martinky :)))

Vzdialenosť: 61,4 km ; Čas jazdy: 4:21

Betliar

Tretí deň (piatok 26.7.) sme rýchlo pokračovali pod Tatry. Po krátkom stúpaní nás čakal zjazd do Stratenej a následne neobvyklý prejazd tunelom. Od tunela to bolo zasa nekonečné stúpanie, avšak pri nevýraznom sklone. Za odbočkou na Vernár sa to zmenilo a stúpanie bolo zasa výrazným požieračom energie. Našťastie netrvalo dlho a už sme boli na vrchole. Po zjazde do obce Vernár nasledovala pomerne rovinatá krajina po obec Hranovnica, za ktorou nás čakal posledný kopec cez obec Kvetnica a následne Poprad. Napojili sme sa na cyklochodník a po chvíli sme už boli vo Svite. Opekačka s východniarmi v Lopušnej doline nám spríjemnila večer pred spánkom v skromných, no praktických chatkách v skvelej cenovej hladine pri Hoteli Lopušná dolina.

Vzdialenosť: 70,5 km ; Čas jazdy: 4:24

Stratenský tunel

Stúpanie na Vernár

Štvrtý deň (sobota 27.7.) začal opäť sviežo s teplotami tesne nad 10° C, no to nás neodradilo od zámeru vyraziť do našich veľhôr čo najskôr. Raňajky vo Svite boli nasledované pohodovou jazdou Batizovcami a Gerlachovom, až sme dorazili do Tatranskej Polianky. Po niekoľkých fotkách spojených so železnicou a vláčikmi sme pokračovali Cestou Slobody cez Novú Polianku a Vyšné Hágy. Celý čas sme si mohli užívať krásny výhľad na okolie Tatier. V čase obeda sme dorazili na Štrbské pleso, ktorého krásy snáď nemusím opisovať. Tu sme sa spojili so skupinkou troch cyklistov od stredného toku Váhu. Spolu sme sa zviezli cez Podbanské, Pribylinu, Vavrišovo a Liptovský Peter až do Liptovského Hrádku. Tento úsek mal skutočne viac než 20km klesania! Nocovali sme v kempingu Borová Sihoť, ktorý bol pre nás známy už z prvej CNS.

Vzdialenosť: 75,5 km ; Čas jazdy: 4:30

Štrbské pleso

Piaty deň (nedeľa 28.7.) bol veľmi pohodový. Cestou na východ sme sa dostali na križovatku, odkiaľ sme smerovali na Malužinú, Nižnú a Vyšnú Bocu, a po viac než 15km stúpania sme sa dostali na vrchol Čertovice. Po obede sme zišli obcou Jarabá a pred Mýtom pod Ďumbierom sme odbočili na Brezno. V meste sme nakúpili v známom reťazci a pokračovali sme na juho-východ do Rohoznej, kde sme si rozložili stany pri Hoteli Rohozná. V tomto pokojnom prostredí sme sa dostatočne zrelaxovali pred náročnejším dňom.

Vzdialenosť: 58,5 km ; Čas jazdy: 3:42

Čertovica nám dala "čertovsky" zabrať

(najmä vďaka absencii akéhokoľvek stromu / tieňa)

Šiesty deň (pondelok 29.7.) bolo v pláne prejsť Horehroním. Začiatok cesty bol návrat do Brezna, odkiaľ sme sa vydali severo-východným smerom. Prešli sme Bujakovo, Gašparovo, Beňuš až do neslávne známej obce Polomka. Tu sme sa pristavili pri pomníku obetí nešťastia z pred pár rokov. Nasledovala Závadka nad Hronom, Heľpa, Pohorelá (operačný názov Vyhorelá :P), Červená skala, Telgárt. Celá etapa Horehronia bola jedna veľká chudoba a bieda. Zrekonštruovaných je mininum domov, čo svedčí o nedostatku pracovných príležitostí v oblasti a s tým spojenou absenciou peňazí. Zchátrané podniky z minulých čias hyzdia prostredie a vôbec sme sa tu necítili príjemne. Jedninou svetlou stránkou bola novučičká hlavná cesta, postavená len v tomto roku. Po kopci, spod ktorého pramení Hron, sme sa dostali k známej križovatke na Vernár, no teraz sme smerovali naspäť na Stratenú. Poslednú noc sme strávili znova v pri Hoteli Priehrada.

Vzdialenosť: 81,9 km ; Čas jazdy: 5:03

Železničná zaujímavosť za Telgártom

Siedmy deň (utorok 30.7) už bol, plný očakávaní návratu k vlastným posteliam :D . Začalo to zjazdom Dobšinského kopca a následným plynulým dojazdom až do Rožňavy. Raňajky a pokračovanie na Jovice a Krásnohorskú Dlhú Lúku. Pri Lipovníku na križovatke s južnou cestou E58 sme sa vydali po vedľajšej ceste na Drnavu, Kováčovú, Lúčku až sme dorazili do poslednej obce na trase - Bôrky. Príjemnou cestou, no s výraznejším stúpaním sme vyšli na kopec, kadiaľ sme sa spustili dole Baksovou dolinou. Touto dolinou sa tiahne cestička s novým povrchom, no vo vlhkom lesnom prostredí s lístím a blatom sa mi nepodarilo zvládnuť riadenie a tak sa mi v dvojitej zákrute asi v polovici zjazdu podarilo silnejšie pritiahnuť prednú brzdu, čo znamenalo koniec bezstarostnej jazdy a tak sme sa s bicyklom kĺzali asfaltom až mimo cestu. Vzhľadom k rýchlosti a celkovej situácii sa dá povedať, že sa mi nič vážne nestalo a rovnako aj bicykel bol našťastie schopný pokračovať v jazde.

Zádielská dolina

Po mojom ošetrení a umytí sa na odpočívadle sme pokračovali do Zádielskej doliny. Tu je povrch cesty veľmi nebezpečný a tak sme pokračovali veľmi opatrne. Ku koncu úžiny nás zastihla búrka a tak sme sa ukryli pod blízku striešku. Najprv sme čakali, že to bude len prehánka, no keď hodinu neprestávalo pršať, vystrojili sme sa úmerne k situácii a vyrazili sme ďalej. Zádiel, Dvorníky, Turňa n.Bodvou, Drienovec - hrôza, des, voda a vietor. Rozhodli sme sa, že v Moldave nad Bodvou to ukončíme a odvezieme sa vlakom. Na stanici sme sa dozvedeli, že vlak ide o hodinu a pol a už má meškanie 35 minút. Keďže sa zlepšilo počasie, nebol som ochotný čakať takú dobu a Peťo ma zodpovedne sprevádzal ďalej. Základnou podmienkou však bolo vyhnúť sa E58, kvôli nákladiakom a preto sme pokračovali vedľajšími cestami: Mokrance, Komárovce, Veľká Ida, Bočiar, Sokoľany, Haniska. Tu sme sa však napojili na E71, ktorá bola napriek pokročilému času dosť vyťažená. Po Šebastovciach sme sa v Barci napojili na "cyklotrasu" (zelenú čiaru uprostred rozbitých chodníkov), ktorá nás doviedla až do srdca Košíc a o 8mej večernej hodine sme už boli na železničnej stanici.
Vlak z Moldavy nad Bodvou síce dorazil skôr, no takto si môžeme povedať, že sme to dokázali vlastnými silami ;-) Ja som sa ešte pomalým tempom za dve hodiny dokýval na zotrvačnosť až do Kysaku, čo však už bolo rozhodne viac, než je zdravé :D

Vzdialenosť: 150,9 km ; Čas jazdy: 8:34

Viac fotiek:

Príchod do Medzeva

Výhľad zo Štósa smerom na Košice

Na vrchole Štósa

Smolník

Úhorná večer

Úhorná ráno

Toto sme vyšľapali ??? :O

Pohľad z kopca na obec Pača

Výhľad z počas cesty na Dobšinský kopec

Peťko sa teší z panorámy

Lacko sa teší z panorámy :D

Tu sa musela dobre jazdiť rely

Palcmanská maša

Lavičky s výhľadom na .... NIČ

Srdiečková výsadzba

Západ slnka nad priehradou

Ranná rozlúčka s Palcmanskou mašou

Stúpanie na Vernár je dosť výrazné, no nie dlhé

Skalné útvary za obcou Vernár

Vitajte pod Tatrami

Ubytko v Lopušnej doline

Pohľad na chatky z vrcholu priľahlého svahu

Z vrcholu je krásny pohľad na Tatry

Tatranská Polianka

Zjazd z Tatier v spoločnosti cyklokolegov

Porada pri vstupe do Liptovského Hrádka

Nízke Tatry

Výhľad z vrchu Čertovice

Pamätník tragédie na železnici v Polomke

Nový koberec na Horehronskej ceste

Socha v Telgárte

Odbočka na Vernár, ale my sa už vraciame domov :)

Stratená

Kopec nad obcou Bôrka

Na takejto peknej ceste som sa rozbil. Ani som nevedel, čo všetko dokážem :D
(fotené v rýchlosti)

Slnko už zapadá nad USS (VSŽ / HUKO)

Po najhorúcejšom týždni tohto leta, plnom namáhavej fyzickej práce som dostal možnosť pridať sa k výletu na Spišský hrad k skupinke zahraničných stážistov vedených skvelými Slovenskými vedúcimi. Keďže som sa už s nimi spoznal na túrach v okolí Martina, bol som veľmi potešený, že s nimi môžem stráviť ďalší čas. A ako správny cyklista som na cestovanie samozrejme musel využiť môjho dvojkolesového tátoša :)

Piatok (9.8.2013)

Z Kysaku som vyštartoval o pol 6tej ráno, aby som sa vyhol premávke a horúčavám. Trasa do Spišských Vlachov mi bola známa a tak som si rozložil sily pre čo najefektívnejšie zvládnutie cesty. Za prvých 90 minút som prešiel úsek Kysak - Malá Lodina - "Bjornson" až po napojenie na hlavný ťah KE-Margecany. V čase okolo 7mej hodiny rannej smerovala premávka prevažne do Košíc a preto som sa bezpečne a rýchlo dostal na vrchol najväčšej prekážky cesty pred Veľkým Folkmárom. Po týchto prvých dvoch hodinách nasledoval zjazd a následne rovinka až k Margecanom, kde sa začali úseky jazdy lesom a tak bola teplota ešte stále znesiteľná. Podobné prostredie nasledovalo aj za Krompachmi, v ktorých však bolo nutné najprv vyšliapať väčší kopec na priamom slnku.

trasa z Kysaku na Spišský hrad

V Spišských Vlachoch som následne odbočil smerom na slávnu obec Žehra. Cestu mi týmto úsekom spríjemnil okoloidúci cyklista, ktorý mi poradil bezpečnejšiu možnosť, ako sa dostať k hradu. Po odbočení k Hodkovciam nasledovalo plynulé stúpanie až k parkovisku tesne pod Spišským hradom. Cesta až k hradu trvala približne 3:20, z čoho výraznejšiu väčšinu zabrala prvá polovica trasy cez kopcovitý terén.

Spišské Vlachy na obzore

Po prehliadke hradu ma čakala cesta do Danišoviec. Nakoľko som nechcel sám absolvovať stúpanie obcou Bystrany (z bezpečnostných dôvodov :D ), rozhodol som sa pre trasu cez Klčov a Jamník. Po prestávke na obed pri travertíne Sivá brada som sa vydal na hlavný ťah smerom na Levoču. Táto cesta je z počiatku veľmi príjemná, pretože paralelne vedúca diaľnica ju značne odľahčuje, no po pár kilometroch sa tento benefit vytráca. Ďalšou slabou stránkou je fakt, že cesta nie je krytá pred slnkom a preto som v tomto čase zvolil miernejšie tempo.

Guys, say cheese :)

V Klčove som odbočil na Domaňovce, nasledovali obce Jamník a Odorín. Nepoznajúc skratku z Odorína do Danišoviec, spravil som si ešte "pekný" tréning dvoma stúpaniami. Musím sa priznať, že to stúpanie tesne pred cieľom bolo už fakticky naviac :P

Jamník

Sobota (10.8.2013)

Po dni strávenom v Popradskom aquaparku som v Danišovciach opäť nasadol na bicykel a vydal sa domov. S využitím skratky na Odorín som v čase 20:00 už stál na kopci pred Jamníkom, kde som sa vystrojil adekvátne k zníženej viditeľnosti. Následné obce som prechádzal ešte za šera a preto som sa snažil šetriť batérie v prednom svetle. Do predu ma hnal najmä pocit, že NESMIEM ZASTAŤ, lebo ma domorodci rozoberú a tak sa mi podarilo prekonávať kopcovitý región dolného Spiša v pomerne slušnom tempe.

cesta z Danišoviec do Kysaku

Za Spišskými Vlachmi som ešte na benzínke dokúpil rezervné svietidlo pre prípad núdze. Kopec cez Krompachy našťastie nebol lemovaný "fešákmi" a tak som sa veľmi bezpečne dostal až na úsek cesty vedúcej lesom do Margecian. Nakoľko už bola úplná tma a premávka takmer nulová, pripravil som si rezervné svetlo do pohotovosti. To sa mi po pár metroch vyplatilo, keď sa začali zjavovať okolo cesty svetielkujúce oči. Boli to prevažne mačky z okolitých obcí, no aj tie dokážu prekvapiť ;-) .

je tam toho vidieť veľa :D

V Margecanoch (po 10tej večer) som sa rozhodol, že vyskúšam kratšiu, avšak nepoznanú cestu po ľavom brehu Ružína, aby som sa vyhol veľmi členitému terénu, ktorý by ma mohol časovo stáť celú zásobu energie v osvetlení. Stretol som tu párik v stredných rokoch. Pán mi pekne opísal tú cestu, čo ma čakala a tak som sa tadiaľ vydal. Cesta začína medzi podjazdmi železničnej trate a má kvalitný asfaltový povrch. Teda aspoň po Rolovu Hutu. Za tunelom sa začala pomaly zhoršovať ako kvalita povrchu, tak aj terénu.

Vďaka mrakom na oblohe a mesiacu vo fáze novu som pri testoch vypnutia osvetlenia veľmi neuspel, takže som sa musel spoľahnúť, že to batérie vydržia. Napriek slabnúcemu výkonu hlavného svetla som nepoužíval rezervnú baterku, pretože som nevedel čo ma čaká. Šťastím v nešťastí bolo, že mi už začala aj vŕzgať reťaz, čo snáď pomohlo pri plašení lesných zvierat. V tomto takmer nepretržite stúpajúcom úseku bez štipky civilizácie ma opäť hnalo heslo HLAVNE NEZASTAŤ, avšak tentokrát kvôli viacnohým stvoreniam. Po takmer hodine som však zastal a započúval sa do zvukov - ÁNOOO, je to zvuk padajúcej vody z priehradného múra = som zachránený :) . Trvalo však ešte asi 10 minút, aby som bezpečne zostúpil dole strmou relatívne asfaltovou cestou. Tu už ma čakala dobre známa trasa domov, ktorá bežne trvá asi 30 minút.

Pri spodnom priehradnom múre, ktorý je kvalitne osvetlený, som si ešte vymenil zásoby vody a vydal sa ku Kysaku. Tu som už popri ceste nestretával mačky, ale jelene a iné tvory, no už som sa cítil bezpečne, keďže som bol "na dohľad" k domovu. S mizerným osvetlením som musel udržiavať minimálne rýchlosť aby som sa bezpečne vyhýbal ozdobám Slovenských ciest a preto mi cesta od Ružína domov trvala asi hodinu.

Spodný priehradný múr - konečne svetlo :)

Príchod domov po polnoci už bol konečne vykúpením po hodinách strávených vyčerpávajúcou úrovňou zvýšenej pozornosti.
vzdialenosť - 66,2 km
čas jazdy - 3:56