Výstup na Kľačiansku Maguru (18.9.2013)

Tento cyklovýjazd bol pre mňa jeden z najnáročnejších kvôli súhre psychickej a fyzickej náročnosti. Nepriazeň počasia, času a prípravy sa podpísala na neskutočnom vypätí počas výstupu na túto časť Malej Fatry.

Už skoro ráno, cestou do práce som obdivoval okolie, ktoré ozdobil prvý sneh tejto "zimy" (18. septembra!). Po pracovnom dni som sa pokojne naobedoval a šiel na ľahký výjazd po slnečnom okolí (obr. hore). Preto som nemal vážnejšiu prípravu a minimum výbavy. V obci Lipovec som narazil na žltú turistickú značku, ktorá ma nasmerovala na vstup do N.P. Malá Fatra. Chodník stúpal pozdĺž obrovských hôr a po niekoľkých desiatkach metrov som musel zosadnúť a začať tlačiť po jednostopovom chodníku na prudkom svahu, čo bolo takmer nemožné a tak som si vymyslel "zlepšovák", ktorý každý pochopí z obrázka nižšie.

V ďalších fázach výstupu sa menilo prostredie. Prudšie. Miernejšie. Kamenisté. Skalnaté. Lesná pôda. Na mnohých miestach sa dalo aj nasadnúť na bicykel a ťahať, čo to dalo. Avšak na iných boli obrovské skaliská, cez ktoré bolo potrebné bicykel prenášať. Čo sa ale nemenilo, bola svahovitosť terénu a tak sa bicykel vôbec nedalo tlačiť popri ňom, čo pri úsekoch s výraznejším stúpaním veľmi vyčerpávalo.

Po viac než dvoch hodinách som sa dostal k žltej šípke, smerujúcej priamo do prudkého svahu, ktorý som prekonával pomalinky so zaťahovaním oboch bŕzd po každom kroku. Keďže ešte ráno tu bol sneh, povrch bol blatistý a v tejto výške fúkal značný vietor. Konečne som dorazil na začiatok hrebeňa k pomníku neznámym vojakom a už som si myslel, že si môžem vydýchnuť. Najhoršie stúpanie bolo za mnou, no aj tak som nevedel, čo môžem čakať ďalej. 

Pri krátkom úseku na vrch Panošiná (1022) som sa mohol konečne viesť na mojom oceľovom tátošovi a počas toho si fotiť výhľad na severnú stranu hôr. Dokonca bolo možné vidieť aj Žilinu. Po celom hrebeni bolo jasné, že sa táto cestička značne prerába - stopy mechanizmov, vyrezané stromy (so značením), veľké priestranstvo, pre budúcu turistiku. Avšak niektoré úseky boli zarastené a slabo značené a tak až po križovatkou pred "Nad Kýčerou" (1121) bola cesta jedným slovom BOJ. Odtiaľ to už bolo jednoduché po krásnej lesnej ceste až na chatu pod Magurou (1115). 

Začalo sa stmievať a tak som počkal pri nealku v chate na výhľad na vysvietené mesto Martin. Počasie mi zasa neprialo a pred chatou ma už čakala hmla, dážď so snehom, tma a zvuky nebezpečných zvierat. Z chaty som sa pustil po ceste na rázcestie Príslop a pokračoval nadol do Turčianskych Kľačian. Aj napriek klesaniu to bola nekonečná cesta tmou a hmlou. Mnohé kríženia ciest mi komplikovali rozhodovanie pri zjazde, no nakoniec sa mi podarilo doraziť do Kľačian a odtiaľ to bol len kúsok do suchej teplej postele :)

Viac fotiek:

Hmla v Malofatranských lesoch

Po poludní sa ukázalo aj slnko

Vstup do Národného Parku

Smer Panošina

Vylepšené riadenie pre tlačenie bicykla za nosič

Krpeliansky kanál

Strmé lesy všade navôkol

Úzka jednostopovka

Každým vystúpaným metrom sa výhľad zlepšuje

Kamenisté krásy

Slnko nad Martinkami

Aspoň povrch je už vhodný na jazdu

Jedna z mnohých dolín (Polčenská dolina)

... v lese majú výpredajové zľavy :D

Smrtonostná pasca

Posledné lúče slnka pred temným lesom

od 25 do 35%

Konečne na hrebeni

Pohľad na sever (Hrádok, Plešel)

Žilina v pozadí vľavo

Pred Kľačianskou Magurou

Výhľad z vleku pri chate

5° C

DEFINITÍVNA Bodka za sezónou 21.12.2013

Rovnako tak ako nikdy nie je neskoro začať s bicyklovaním, nikdy nie je neskoro prestať. Tento rok som si už niekoľko krát povedal, že končím, no ešte 3 dni pred Vianocami som sa rozhodol spraviť si menší výlet.

Sobota 21.12. 13:30
Počasie zimné, avšak príjemné vďaka bezvetriu. Vrstva snehu nepresahuje 10cm a tým je zjazdnosť na dobrej úrovni. Keďže som už plánoval zimnú údržbu, bicykel je bez akejkoľvek doplnkovej výbavy a preto je o dosť ľahší a tým lepšie ovládateľný. To však nevie väčšina z ľudí na železničnej stanici, ktorí zpočiatku pozerajú nechápavo, a po nasadnutí na môjho tátoša zdesene. Po nasadnutí som získal určitý rešpekt, aj keď podmienený strachom, no už sa cestujúci uhýbajú podstatne dynamickejšie :D



Po prekonaní časovej brzdy na stanici som sa dostal na mne známu cestu okolo chatiek smerom k Trebejovskému mostu. Panelová cesta zvykne nadhadzovať, no vďaka utačenému snehu je to podstatne lepšie. Vychutnávam si každé šliapnutie. Každý úmyselný šmyk.



Približne 15 minút jazdy od domova vchádzam do lesa nad Trebejovom. Do lesa, v ktorom som NIKDY nebol. Asi dozrel čas spoznať aj túto časť okolia. Opúšťam chatovú osadu a stúpanie sa stále zväčšuje. NIE? .. Nie, to len mňa opúšťa dych. Nevzal som do úvahy náročnosť lesného, lístim a snehom pokrytého terénu. Aj keď vôľa by bola, dych nestíha. Zastavujem. S prekvapením zisťujem, že môj dych vytvára neskutočný hluk. Tento pocit je spôsobený neuveriteľným tichom rozliehajúcim sa celou touto panenskou úžinou. Zatajujem dych. Teraz je najhlučnejšie v celej hore moje srdce! Jeho búchanie cítim v každom kúsku tela.



Po chvíli sa situácia mení. Ďateľ na neďalekom strome moje dýchanie s prehľadom prehlučuje. Pokračujem pomaly ďalej. Aj napriek najľahšiemu prevodu je postup pomerne obtiažny ale stabilný. Ocitám sa na okraji lesa, prichádzam na lúku, ktorá by sa mala rozprestierať po celom vrchu tejto hory. Všade navôkol hmla. Objavujú sa ďalšie výrazné zvuky. Ozvena skresľuje identitu pôvodcu, ale ja spoznávam, že je to neškodný operenec. Vydávam sa do hmly. Stúpam aj naďalej. Stúpanie prestalo. Zvyšujem prevody.



Zrazu si uvedomím, že stopa končí. Obzriem sa - hmla, hmla, hmla, hmla. Z tejtro pestrej škály si vyberám HMLU. Po chvíľke sa napájam na inú cestičku, ktorou sa púšťam vyššou rýchlosťou. Tá sa zrazu rozdeľuje na 3 smery. Opäť volím hmlu. Tentokrát zlatú strednú cestu. Dobrý výber - asi po 50 metroch mizne.



Pokračujem ďalej po vrstevnici. Dorazil som do lesa, v ktorom je pohyb nemožný, a tak sa púšťam po lemujúcej cestičke okolo neho na západnú stranu. Samozrejme je to len odhad, keďže v zamračenom počasí s hmlou sa nedá identifikovať zdroj svetla.



14:43
Prichádzam na otvorenú lúku, uprostred ktorej sa nachádza posed. Nič povedomé. Tu som taktiež ešte nebol. Pokračujem severným smerom nadol. Cesta do lesa - stúpa. Nezáujem. Klesám ďalej. Počujem štekot - dobré znamenie. Konečne civilizácia. Prechádzam družstvom Obišovce a už sa orientujem s istotou. Cesta domov po asfaltke pôsobí bleskovo po hodinovom túlaní sa lesom a lúkami minimálnou rýchlosťou.
Po ďalších desiatkach nechápavých pohľadoch sa dostávam domov. Obed bol objednaný na 15:00. Pozerám na hodinky - Stihol som to!!! :)

Viac fotiek:

Obzretie sa na Trebejovský les

Zamrznutá príroda

Vchod do lesa - neprejazdný

Žiadne nebo nado mnou

Niekedy si to prejdem bez hmly. Snáď to tu spoznám :)

Stopy. Moja vs. zvieracia :)

Pohľad z posedu

... hmla, hmla a ešte raz hmla :D

Príjazd k Obišovciam

Trojmedzie SK/CZ/PL

Výlet siedmeho septembra 2013 začal vo veľmi skorých hodinách, už od 6:30 ráno. Súviselo to s plánom prejsť Strečnom ešte pred rozbehom dennej premávky. Tento plán dopadol celkom úspešne, nakoľko som počas 10 km cesty stretol "len" asi 150 áut a 80 autobusov/nákladiakov :D . Najzaujímavejšie bolo to, že profesionáli - vodiči veľkých vozidiel nemali problém zmestiť sa okolo cyklistu avšak práve najmenšie autá si na mňa aj zatrúbili. Ďalšia cesta pokračovala takisto popri hlavnom ťahu do Žiliny, avšak už to bolo pohodovejšie, vďaka krajniciam štedrých na priestor. Po príchode do mesta som sa vydal priamo do historického centra, kde som bol veľmi milo prekvapený čistotou a upravenosťou prostredia, no sklamaný značením a možnosťami informácií. Preto som sa na cestu opýtal mestského policajta, ktorý bol prekvapivo ústretový. Vyrazil som teda na Budatín a ďalej obcami Vranie a Rudinka až do Kysuckého Nového Mesta. Toto mestečko ma prekvapilo veľmi pokojnou atmosférou podporenou najmä alejami stromov okolo všetkých ciest a čiastočne aj radovo, či sériovo vystavanými budovami.

Ranný hrad Strečno 

Po prejazde mestom som ďalej pokračoval po hlavnom ťahu proti toku rieky Kysuca. Táto cesta vedie popri obiach Kysucký Lieskovec, Dunajov, Blažkov a okolo Krásna nad Kysucou. Tu som opäť zvolil prejazd mestom a na jeho konci som sa vydal do obce Zborov nad Bystricou, kde som bol pohostený rodinou kamarátky Dominiky. Rovnako som aj dostal tipy, ako sa čo najlepšie zorientovať pri cieli mojej cesty a bol som nasmerovaný na krásny cyklochodník vedúci poza riečku Bystrica. Po návrate do Krásna nad Kysucou ma zarazil fakt, že z tohto cyklochodníka sa nedalo odbočiť na cestu, ale vedie až do vzdialenejších častí mesta.

Námestie v Žiline

Za Krásnom je už vjazd na hlavnú cestu zakázaný pre bicykle a preto som pokračoval obcou Horelica až do Čadce a následne na Svrčinovec až do obce Čierne pri Čadci. Tu som sa stretol s ústretovosťou domácich, no žiaden z nich nemal dostatočnú vedomosť, aby mi poradil dostatočne uspokojivo, ale nakoniec sa mi podarilo nájsť "značenie" k trojmedzí, ktoré však malo medzi jednotlivými tabuľkami OBROVSKÉ rozostupy a na vrchole smerovalo niekam do krovia. To som samozrejme s bicyklom nemohol absolvovať a preto som zvolil blúdenie lesnými cestami, až sa mi náhodne podarilo dostať na územie Poľska. Tu som už vedel kam ísť a tak som sa spustil cestou k novým schodom, okolo ktorých bola paralelne vedená rovná plochu (pre bicykle/kočíky).

Čadca, mesto s množstvom nepodstatných značiek

Vstup na územie Českej Republiky som si náležite vychutnal, nakoľko som tam NIKDY predtým nebol. K Slovenskej strane sa vstupuje cez drevený most, ktorý už však rozhodne nemá bezbariérový prístup, len množstvo schodov. Zahambujúce pre mňa bolo, že českí a poľskí návštevníci sa tu správali slušne, no na našej strane opekala skupinka hlučných mladíkov vykrikujúc nadávky známe aj našim susedom.

Historický moment môjho života - 1. vstup na územie bratov Čechov

Cestu späť do Sučian som si chcel spestriť zachádzkou cez Košice. Áno, čítate správne. Nad Čiernym sa nachádza chatová osada s názvom Košice, čo ma veľmi príjemne potešilo. Po neuveriteľnom stúpaní som sa ocitol na vrchole, odkiaľ bolo vidieť Čadcu, ktorá bola na počudovanie ďaleko, no cesta k nej už len klesala. Odtiaľto som už pokračoval po svojich stopách až do Budatína s jedinou zastávkou na nákup zásob v Krásne nad Kysucou. Do Žiliny som už nezachádzal, držal som sa cesty popri pravom brehu Váhu a prešiel som obcami Teplička nad Váhom, Nededza, Gbeľany až do Varína. Tu som už po tme prešiel úzkym mostom a ocitol som sa pred najväčšou výzvou tejto 180 kilometrovej cesty - prejazdom nočným Strečnom.

Miernejšia druhá časť stúpania "cez Košice"

Pred vjazdom na najnebezpečnejší úsek cesty som sa poriadne vystrojil - reflexná vesta, reflexné pásiky a dodatočná zadná blikačka. Po už odjazdených 150 km som bol až prekvapivo nabitý energiou, veď ako sa vraví - človek je v hraničných situáciách schopný vyvinúť vysoké výkony :) . Prvý úsek cesty bol ešte priaznivý vďaka dvom pruhom, no aj tu sa našiel človek, ktorý mi z okna spolujazdca zakričal zopár nadávok. Po asi polovici cesty sa však situácia skomplikovala, nakoľko tu už pokračoval len jeden jazdný pruh bez krajnice a v strede lemovaný pásom. Na 2 miestach som si dal prestávku na odpočívadle a pokračoval som v dosť vysokom tempe. Z desiatok vodičov mal problém s prejazdom okolo vysvieteného cyklistu len jeden vodič Fordu, ktorý sa v autoškole ZREJME nenaučil točiť volantom a tak si to flákol do vystupujúceho stredového pásu. Celý úsek má približne 12 km a preto som sa po bezpečnú zónu viezol asi pol hodiny.

Hrôza v očiach :D

Pohľad na Vrútky bol pre mňa ešte krajší vďaka nádeji na bezpečný dojazd "domov" a tak som sa viezol v pokojnejšom tempe až do Sučian. Celkovo som v tento deň prešiel takmer 180 km za 10 hodín jazdy a tým som si vytvoril nový denný rekord prejdenej vzdialenosti :)

Viac fotiek:

pred siedmou vo Vrútkach

Strečno

štvorcová centrálna časť historickej Žiliny

v Žiline 

rieka Kysuca

Kysucké Nové Mesto

Krásno nad Kysucou má Krásny erb

Nový cyklochodník z Krásna nad Kysucou, ktorý bude pokračovať až do Poľska ...

... no žiaľ nenapája sa na cestu, ktorá ho križuje

informačná tabuľa v obci Čierne

Posledné kopce Slovenska

Slovenská republika začína veľkým lesom

pohľad na poľský chodník zo slovenského "bezbariérového" mosta

už len okolo Čadečky dole a budem za stredným kopcom - v Čadci

hlavný ťah do(z) Poľska

Žilinu môžem už len obdivovať z neďalekej cesty v kopcoch

vodné dielo Žilina